Obehové euromince nevykupujeme!

Dejiny peňazí na území Slovenska

Obdobie konvenčnej meny 1750 (1753) – 1857
Po nástupe Márie Terézie na trón platila v monarchii naďalej toliarová mena upravená menovou reformou Leopolda I. z roku 1659, s ďalšími úpravami z rokov 1680 a 1693.


V prvých rokoch jej panovania však trpel peňažný systém monarchie nadmerným dovozom menej hodnotných cudzích mincí, najmä poľských, pruských a francúzskych, a naopak vývozom kvalitnejších domácich mincí do cudziny. Zabrániť tomu mohlo iba zníženie obsahu striebra v novo razených rakúskych minciach. Uskutočnilo sa v troch krokoch v rokoch 1744, 1748 a 1750, keď sa z jednej kolínskej hrivny striebra začalo raziť 20 zlatníkov o hmotnosti 28,06 g a rýdzosti 833/1000. Podľa toho dostala nová mena názov 20-zlatová. Zároveň sa zvýšil obsah striebra v 3-, 6- a 15-grajciaroch tak, aby bol presným zlomkom obsahu striebra v zlatkách a toliaroch. Tým sa sčasti odstránilo poškodzovanie majiteľov drobných mincí, lebo po tejto úprave suma 60 alebo 120 grajciarov v týchto minciach obsahovala presne toľko striebra ako zlatky alebo toliare. Majitelia 1-grajciarov a drobnejších mincí však strácali naďalej, lebo 120 jednograjciarov obsahovalo len 80% striebra obsiahnutého v jednej toliarovej minci. Zaviedli sa aj nové nominále mincí, 5-, 10- a 20-grajciare, ktoré zodpovedali súčasne šesťdesiatkovej i dekadickej sústave.

Po roku 1753 prijalo 20-zlatový menový základ Bavorsko a ďalšie nemecké štáty. Išlo o ďalší v sérii pokusov o menové zjednotenie strednej Európy. Preto bola 20-zlatková mena premenovaná na konvenčnú, t.j. zmluvnú menu. Zachovala si ho aj po tom, čo nemecké štáty pomerne rýchlo z menovej únie vystúpili.

V roku 1760 sa namiesto príliš malých drobných mincí (0,42 – 0,91 g) so zanedbateľným obsahom striebra začali raziť ťažké medené mince (najväčšie grajciare vážili 11,4 g), s ktorými sa lepšie manipulovalo (Obr. 3 – 2). Zároveň vytvárali ilúziu vnútornej hodnoty. V roku 1780, ešte za vlády Márie Terézie, sa však z úsporných dôvodov zmenšila aj ich veľkosť.

 

V roku 1762 nasledovala ďalšia významná zmena sústavy platidiel – zavedenie papierových peňazí – bankocetlí (Obr. 3 – 3). Plnili predovšetkým úlohu nezúročiteľných obligácií štátnej pôžičky vo výške 12 miliónov zlatých na úhradu nákladov na vedenie sedemročnej vojny. Mohli sa ale používať aj ako platidlo. Ich hodnotová skladba – 5, 10, 25, 50 a 100 zlatých – však prezrádza, že pôvodne nemali slúžiť na bežné platby, ale len na transakcie majetných ľudí. Najnižšie nominále – 5 zlatých totiž približne zodpovedalo mesačným životným nákladom štvorčlennej rodiny.

 

Medzi bohatými ľuďmi si však bankocetle rýchlo získali obľubu. Preto v roku 1771, keď po umorení prvej pôžičky nasledovala ďalšia, sa už významy ich funkcií obeživa a obligácií vyrovnali. Patent o ich vydaní dokonca zdôrazňoval ich prednosti pri platení a prevoze veľkých súm.

Na financovanie koaličných vojen boli v rokoch 1784 a 1796 vydané ďalšie dve emisie bankocetlí. Emisia z roku 1796 už v obehu celkom zastúpila strieborné mince, ktoré sa v tom čase takmer prestali raziť a zmizli z obehu. Bankocetle preto dostali nútený obeh. V dôsledku dlhých vojen sa v druhej polovici 90. rokov 18. storočia rozbehla inflácia. V roku 1800 a 1806 si financovanie vojen vynútilo pristúpiť k 5. a 6. emisii bankocetlí (Obr. 3 – 4).


Namiesto tezaurovaných drobných strieborných mincí sa začali raziť medené mince neobvykle vysokých nominále – v roku 1799 to boli trojgrajciare s hmotnosťou 17,7 g a v roku 1800 úplne nový rad medených mincí v hodnote 1/4, 1/2, 1, 3 a 6 grajciarov. Tie v roku 1807 doplnili medené 15- a 30-grajciare, teda nominálne štvrť- a pol zlatky (Obr. 3 – 5). Ich kruhopis už výslovne uvádzal, že ide o drobné mince k bankocetliam. V roku 1795, počas zmiernenia inflácie, sa na zvýšenie dôvery k mene začali raziť strieborné 6- a 12-grajciare a v roku 1800 aj 24-grajciare. Obsahovali však menej striebra ako určovali pravidlá konvenčnej meny. Podobný účel mali v roku 1807 o niečo kvalitnejšie strieborné 7-grajciare, vyrábané často len prerazbou 12-grajciarov z roku 1795.

V marci 1811 Rakúsko vyhlásilo štátny bankrot. Hodnota bankocetlí a medených mincí klesla na 1/5. Ich majitelia tak stratili 80% hodnoty svojich peňazí. Zákon o štátnom bankrote však pamätal na veriteľov. Dlžoby sa museli platiť v takej hodnote peňazí, akú mali v dobe, keď dlžoba vznikla. Na výpočet splátky slúžili špeciálne tabuľky. Veriteľov teda bankrot poškodil menej, ako držiteľov hotovostí. Naopak dlžníkov mohol takýto spôsob vyrovnania záväzkov zruinovať.


Znehodnotené bankocetle v roku 1811 nahradili papierové peniaze nazvané výplatné listy (Obr. 3 – 6). Z druhej časti ich nemeckého názvu Einlösungsschein sa pre ne vžil názov šajny. 1 zlatý v šajnoch sa rovnal 5 zlatým v bankocetliach. Skutočné znehodnotenie bankocetlí však bolo oveľa väčšie ako 5:1 (približne 10:1 – 12:1). Preto sa 1 zlatý v šajnoch nikdy nerovnal 1 zlatému konvenčnej meny, ale v rokoch 1811-1816 kurz zlatého konvenčnej meny kolísal medzi 2,5-3,5 zlatými v šajnoch. Navyše aj emisia šajnov mala kvôli pokračujúcej vojne inflačný charakter. Dokonca taký výrazný, že na zakrytie ich inflačnej povahy sa vydali v roku 1813 nový druh papierových peňazí – anticipačné listy, ktoré mali byť (no neboli) kryté budúcimi výnosmi poľnohospodárskej dane (Obr. 3 – 7). V obehu sa výplatné a anticipačné listy nerozlišovali. Pre oba druhy platidiel sa používal názov šajny alebo zlaté viedenskej meny (Wiener Währung, Bécsi értékű forint). V roku 1812 boli k šajnom vydané aj medené 1/4, 1/2, 1 a 3-grajciare, na ktorých bol názov viedenská mena aj napísaný (Obr. 3 – 8).


K náprave meny mohla habsburská monarchia pristúpiť až po skončení napoleonských vojen, uzavretí mieru a získaní vojnových reparácií a zahraničnej pôžičky. Na tento účel vznikla v roku 1816 Rakúska cedulová banka, krátko na to premenovaná na Rakúsku privilegovanú národnú banku. Mala vydávať bankovky znejúce na zlaté konvenčnej meny, kryté až zo 76% striebornými mincami (Obr. 3 – 9). Postupne, ako štát banke splácal striebornými mincami svoj dlh, banka sťahovala z obehu šajny a menila ich v pevnom pomere 250 zlatých šajnov za 100 zlatých konvenčnej meny v svojich bankovkách. Túto úlohu plnila až do roku 1857. Preto v období 1818-1857 platili v monarchii dve meny s pevne stanoveným pomerom. V cenách a zmluvách sa muselo uvádzať, o ktorú menu ide. V roku 1816 rozšírili sústavu mincí aj drobné medené mince v hodnotách ¼, ½ a 1 grajciar konvenčnej meny (Obr. 3 – 10).

Menová kríza v rokoch 1848-1851

Rakúska privilegovaná národná banka mala byť nezávislá na štáte. Napriek tomu mu tajne poskytovala veľké úvery. Verejnosť sa to dozvedela v marci 1848, súčasne s vypuknutím revolúcie vo Viedni. Vyvolalo to nedôveru k bankovkám a hromadné žiadosti o ich výmenu za strieborné mince. Banka sa snažila žiadateľov uspokojiť, ale zásobu mincí rýchlo vyčerpala a v máji 1848 výmenu zastavila.

Počas revolučných udalostí začali ľudia opäť tezaurovať strieborné a neskôr aj medené mince. Tým vznikali poruchy v peňažnom obehu. Národná banka ich riešila vydaním dvoch emisií 1- a 2-zlatových bankoviek, jednej núdzovej, druhej technicky dokonalej Na vyriešenie nedostatku drobných vydal Hlavný mincový úrad papierové poukážky po 6 a 10 grajciaroch (Obr. 3 – 11). V roku 1849 sa začali raziť aj 6 grajciare s nízkym obsahom striebra. Tieto opatrenia však poruchy v obehu neodstránili. Preto si obchodníci, hlavne v západných častiach monarchie, pomáhali vydávaním núdzových papierových platidiel nízkych hodnôt.


Počas revolúcie v Uhorsku vydali revolučné orgány aj dve oficiálne súbežné emisie papierových platidiel. Jednu tvorili 1- a 2-zlatové bankovky Uhorskej obchodnej banky, kryté jej pokladom strieborných a zlatých mincí (Obr. 3 – 12). Ich vydanie však predovšetkým demonštrovalo suverenitu maďarských revolucionárov, ktorí odmietli ponuku RPNB poskytnúť uhorskej vláde potrebné množstvo rakúskych 1- a 2-zlatových bankoviek. Druhú emisiu tvorili štátovky po 5, 10 a 100 forintoch (Obr. 3 – 13) a neskôr aj po 15 a 30 grajciaroch a 2-zlatých, ktoré slúžili na financovanie odboja proti Habsburgovcom. V povedomí pamätníkov sa pre ne vžil názov košútky či košútovky. Ich platnosť sa v Uhorsku menila podľa momentálnej vojenskej situácie a obsadenia určitej časti územia cisárskou alebo revolučnou armádou. V ostatných častiach monarchie ich obeh úrady zakázali. V samotnom Uhorsku bola po porážke revolúcie vyhlásená 8-dňová lehota na výmenu 1- a 2-zlatiek Uhorskej obchodnej banky za bankovky RPNB v pomere 1:1. Štátovky stratili platnosť okamžite a mali sa bez náhrady odovzdať. Odovzdané štátovky sa verejne pálili. Výnimkou boli uhorské papierové peniaze v komárňanskej pevnosti, ktoré sa jej obhajcom po kapitulácii menili bez rozdielu v pomere 2 forinty za 1 zlatý v bankovkách RPNB.

Vlastné platidlá vydávali aj revolučné vlády v rakúskych dŕžavách v severnom Taliansku. Tie sa však Slovenska nedotkli.


Počas revolučného obdobia rakúska (1848-1851) i uhorská revolučná vláda (1848-1849) vydala na financovanie bojov niekoľko emisií zúročiteľných poukážok. Mohli sa používať aj ako platidlo. Tvorili ich však vysoké nominále, ktoré sa v každodennom živote nemohli uplatniť. Iba emisia z roku 1851, nazvaná ríšske pokladničné listy, po 5, 10 a 50 zlatých (Obr. 3 – 14) bola nezúročená a plnila úlohu štátovkového obeživa. Na financovanie potláčania maďarskej revolúcie vydala rakúska vláda v roku 1849 aj okupačné papierové platidlá, v hodnotách 1, 2, 5, 10, 100 a 1000 forintov (Obr. 3-15), ktoré mali byť kryté daňovými výnosmi Uhorska. Spočiatku platili len v Uhorsku, neskôr v celej monarchii.

 

Riešenie krízy

Hoci po skončení vlny revolúcií sa konvenčná mena čiastočne stabilizovala, pokúšali sa rakúski ministri financií o menovú nápravu na inom základe. Sledovali pritom dva ďalšie ciele – menovú integráciu s nemeckými štátmi a náhradu strieborného krytia stabilnejším zlatým krytím. Politicky motivovanej snahe o menovú integráciu však na nátlak Pruska obetovali hospodársky cieľ – vytvorenie zlatej meny.


Výsledkom komplikovaných rokovaní bola v roku 1857 menová reforma, ktorá ukončila platnosť konvenčnej meny. Na jej miesto nastúpili dve nové, vzájomne prepojené meny. V celej menovej únii platila mena spolková. Jej základná jednotka sa nazývala spolkový toliar. Sústavu jej platidiel tvorili iba dve mince – spolkový toliar a dvojtoliar (Obr. 3 – 16). Každý člen únie si však mohol zaviesť vlastnú menu. Musel ju ale prispôsobiť základu spolkovej meny a menové jednotky sa museli dať ľahko prepočítať. V súlade s tým sa v monarchii z jednej colnej („metrickej“) hrivny (500 g) striebra razilo 30 spolkových toliarov alebo 45 zlatiek rakúskej meny (Obr. 3 – 17). Jeden spolkový toliar sa teda rovnal 1,5 zlatky. Jedna zlatka sa delila na 100 (nových) grajciarov a 1000 jednotiek bez konkrétneho názvu. Tie sa však napokon nezaviedli. Jediným prejavom zákonom stanoveného delenia zlatky na tisíciny bolo označenie hodnoty nového polgrajciara zlomkom 5/10 (grajciara), t. j. 5/1000 zlatky.


Nové medené mince boli vydané v hodnotách 1/2, 1 a 4 grajciare, neplnohodnotné (drobné) strieborné mince v hodnotách 5, 10 a 20 grajciarov a plnohodnotné (kurantné) strieborné mince v hodnote 1/4, 1 a 2 zlatky (Obr. 3 – 18).. Konvenčný zlatník sa rovnal 1,05 nového rakúskeho. Bankovky vydané v roku 1858 mali nominále 10, 100 a 1000 zlatých rakúskej meny (Obr. 3 – 19 až 3 – 21).

V roku 1858 boli zároveň stiahnuté z obehu bankovky konvenčnej meny a staršie medené mince. Naopak strieborné mince konvenčnej meny a 6-grajciare z roku 1849 zostali v obehu, niektoré dokonca až do roku 1892. V obežive tak vznikol chaos. Vedľa seba obiehali mince šesťdesiatkovej a desiatkovej sústavy, s rôznym hmotnostným základom a komplikovaným prepočtom. Hodnota strieborných grajciarových mincí konvenčnej meny sa rovnala 1,587-násobku hodnoty grajciarových mincí rakúskej meny. Hodnotu 6-grajciarov z roku 1849 arbitrárne stanovili na 5 grajciarov rakúskej meny.

Osud obom novým menám nežičil. Kvôli vojne so Sardíniou v roku 1859 nemohlo byť dodržané krytie bankoviek striebrom. Vojnové náklady pokrylo dodatočné vydanie bankoviek v hodnotách 1 a 5 zlatých a ich vyhlásenie za štátovky. Tým Rakúsko porušilo pravidlá menového spolku. Nateraz to však ostatní členovia tolerovali. No v roku 1866, po prehratej vojne s Pruskom, už Rakúsko zo spolku vylúčili. Malo to štyri dôsledky. Rakúsko zastavilo razbu svojich spolkových mincí. Na krytie vojnových nákladov opäť vydalo štátovky po 1, 5 a 50 zlatých. V niektorých miestach sa znova objavili núdzové platidlá. Vylúčenie z menového spolku však Rakúsku umožnilo vrátiť sa k zámeru zaviesť zlatú menu. Malo sa uskutočniť vstupom do Latinskej menovej únie, založenej v roku 1865 štátmi združenými okolo Francúzska. Táto únia pôvodne stála na zlatom a striebornom bimetalisme, s pevným pomerom ceny zlata a striebra 1:15,5ák, neskôr prešla na čisto zlatý základ.

Ako príprava na vstup do Latinskej menovej únie sa v monarchii začali v roku 1870 raziť zlaté obchodné mince s hodnotou vyjadrenou v zlatých a vo frankoch – 4 zl. / 10 fr. a 8 zl. / 20 fr. Neboli však zákonným platidlom. Ani vstup do únie sa napokon neuskutočnil.

V roku 1871 totiž Prusko porazilo Francúzsko a uskutočnilo zjednotenie Nemecka. Nemecko od Francúzska získalo obrovské vojnové reparácie, ktoré umožnili nebývalý rozmach jeho hospodárstva. Konjunktúra zasiahla aj Rakúsko-Uhorsko. Viedla k prehriatiu ekonomiky a burzovým špekuláciám, ktoré v roku 1873 vyvolali krach viedenskej burzy a prudký a dlhodobý prepad hospodárstva. Zároveň objav nových ložísk striebra v Amerike rozkolísal a znížil jeho cenu. Preto striebro prestalo byť vhodné na krytie meny. Navyše nominálna hodnota pôvodne plnohodnotných mincí prevýšila hodnotu obsiahnuté kovu. Rakúska mena sa tak premenila na papierovú menu so sústavou drobných strieborných mincí. Napriek tomu však svoju funkciu plnila dobre, bez cenových výkyvov.


Hospodárstvo monarchie sa oživilo až v 80. rokoch 19. storočia. To jej umožnilo obnoviť úvahy o zavedení zlatej meny. V rámci príprav získala Rakúsko Uhorská banka právo nakupovať zlato a budovať si zlatý poklad na krytie budúcej zlatej meny. Podmienky na jej zavedenie vznikli počiatkom 90. rokov, po sérii úrodných rokov. Po diskusiách o jej podobe sa rozhodlo zaviesť na miesto „zlatého v zlate“ novú menovú jednotku s polovičnou hodnotou – korunu delenú na 100 halierov. Podľa zákonov 125 – 130 z 11. 8. 1892 obsahovala 0,30487 g zlata. Zo zlata sa mali pôvodne raziť len 10- a 20-korunáky, v roku 1908 však boli zavedené aj 100-korunáky. Sústavu mincí ďalej tvorili medené 1- a 2-haliere, niklové 10- a 20-haliere a strieborné koruny. V roku 1900 sústavu mincí doplnili strieborné 5-korunáky a v roku 1912 aj 2-korunáky (Obr. 3 – 22). Strieborné mince mali charakter drobných mincí, lebo hodnota obsiahnutého striebra bola nižšia ako ich nominálna hodnota.

Prechod na korunovú menu trval dlho. V roku 1892 boli stiahnuté len mince konvenčnej meny a rakúske 1/4-zlatky. Väčšinu mincí rakúskej meny sa podarilo stiahnu do roku 1898, no strieborné zlatky prežili rozpad monarchie (v ČSR platili do r. 1928). Prvé bankovky korunovej meny sa však objavili až v roku 1901 (Obr. 3 – 23). Naopak posledné papierové peniaze rakúskej meny prestali obiehať až v roku 1910. Povinné počítanie na koruny bolo pôvodne nariadené až od roku 1900 a opakovane ešte v roku 1908. Napriek tomu ľudia zo zvyku rátali na zlatky ešte počas prvej svetovej vojny. Budovanie sústava platidiel korunovej meny teda trvalo 20 rokov a ukončilo sa a len dva roky pred začatím I. svetovej vojny.


Až do I. svetovej vojny fungovala korunová mena dobre. Hneď po vyhlásení vojny však Rakúsko-Uhorská banka dostala povinnosť úverovať štát a utajovať svoje hospodárenie. Od jari 1915 sa postupne zavádzal prídelový systém na potraviny. Rástli ceny a množstvo obeživa. Naopak hodnota koruny na zahraničných burzách klesala. Z obehu rýchlo zmizli zlaté a strieborné mince a ich razba bola zastavená. Drobné mince zo strategicky významného niklu a bronzu nahradili mince z alpaky (10-halierniky) a šerardizovaného železa (2- a 20-halierniky) (Obr. 3 – 24 až 3 – 25). Strieborné mince nahradili 1- a 2-korunové bankovky.

Na konci vojny peňažný obeh vzrástol z 2,3 mld. korún na 55 miliárd. Ceny vzrástli štvor- až päťnásobne.

Menová samostatnosť Československa


Nástupnícke štáty na svojom území zachovali platnosť rakúsko-uhorskej meny. Emisná politika RUB, rozdiely v stave hospodárstva nástupníckych štátov a v ich menovej politike však viedli k rozpadu spoločnej meny. Československa sa začalo menovo osamostatňovať v novembri 1918. Obmedzilo činnosť RUB na svojom území a platobný styk s ostatnými nástupníckymi štátmi. Nepripustilo obeh novo vydaných 10 000-korunáčok. 3. – 12. marca 1919 menu oddelilo okolkovaním 10-, 20-, 50-, 100- a 1000-korunáčok (Obr. 2 –26) a stiahnutím 25- a 200-korunáčok a 10-korunáčok vzoru 1904. Rakúsko-uhorské mince a 1- a 2-korunové bankovky ostali v obehu. Následne nostrifikovalo vkladné knižky a cenné papiere. Správou meny bol poverený Bankový úrad Ministerstva financií. Na podporu meny bola vyhlásená dobrovoľná pôžička valút a zlata. 15. apríla 1919 bol vydaný zákon o československej mene.

V jeseni 1920 bola menovo pripojená Podkarpatská Rus a ďalšie dodatočne získané územia (Valticko a Vitorazsko od Rakúska a Hlučínsko od Nemecka). Pripojenie sa uskutočnilo výmenou obeživa a prepočtom vkladov. Prepočtové pomery boli odstupňované podľa množstva menených peňazí a veľkosti preratúvaných zostatkov. Išlo v podstate o malé menové reformy, ktoré vyrovnali znehodnotenie koruny v Rakúsku a Maďarsku a marky v Nemecku.

Menové osamostatnenie Československa sprevádzali vážne problémy. Už pred menovou odlukou vznikli koncepčné spory medzi snahou stabilizovať československú korunu na úrovni z konca vojny (prof. Engliš) a snahou vrátiť jej predvojnovú hodnotu (pražské bankové kruhy a Dr. Rašín). Jednoznačne zvíťazila koncepcia obnovy predvojnovej hodnoty meny. Jej dôsledkom bola deflačná politika, ktorá spôsobila krach viacerých podnikov a bánk, nezamestnanosť a zdraženie importu. Odstránil ich až nástup prof. Engliša do funkcie ministra financií, ktorý v podmienkach povojnovej konjunktúry stabilizoval korunu na úrovni 15,34 švajčiarskych centimov, t. j. na nižšej úrovni ako v čase odluky a na polovičnej úrovni ako v čase kulminácie jej kurzu v lete 1919.

Stabilizácia meny umožnila vznik Národnej banky československej, ktorá sa ujala činnosti 1. 1. 1926. Legislatívnym základ jej činnosti poskytol zákon č. z r. 1920 a jeho novela z r. 1925. Banka dostala povinnosť udržiavať kurzovú stabilitu koruny k voľne zameniteľným menám na úrovni priemerných kurzov za posledné dva roky. Postupne mala zvýšiť krytie koruny zlatom a zlatými devízami z 20% na 38%. Doterajšie štátovky prevzala ako svoje bankovky, ktoré štát splácal ako svoj štátovkový dlh. V roku 1928 sa takmer úplne uvoľnil devízový režim. Od roku 1926 začala vydávať aj svoje vlastné bankovky, s cysokou výtcarnou úrovňou.

V roku 1931 však dopadli na československé hospodárstvo, s dvojročným oneskorením, dôsledky svetovej hospodárskej krízy. Ich pôsobenie sa pretiahlo do roku 1936. Výroba poklesla na 60,2 %, počet nezamestnaných vzrástol v roku 1933 na 920 000. V rokoch 1932 a 1936 musela byť koruna dvakrát devalvovaná.

Okrem toho Československo bolo nútené začať prípravy na obranu proti nacistickému Nemecku. Náklady na zbrojenie, budovanie opevnenia a záložnej infraštruktúry sa kryli inflačnou emisiou peňazí. Od roku 1936 do konca roku 1938 vzrástol peňažný obeh z 6,7 na 16,8 mld. Kčs. Náklady na obe mobilizácie v roku 1938 a na pomoc utečencom z pohraničia boli účtovne pokryté vyhlásením 50- a 100-korunových bankoviek za štátovky a ich premenou na štátny dlh.

V jeseni 1938 na anektovanom území zaviedlo Nemecko, Maďarsko a Poľska svoje meny. Nemecko si za stiahnuté koruny vynútilo vydanie 14 ton menového zlata.

 

Československé kovové a papierové platidlá


Sústava československých platidiel sa budovala postupne. Od 7. júla 1919 do 20. februára 1920 sa podarilo vydať československé štátovky v hodnotách 1, 5, 10, 20, 50, 100, 500, 1000 a 5000 Kč. Vôbec prvou bola 100-korunáčka vydaná 7. 7. 1919 (Obr. 3 –27)To umožnilo od 15. 11. 1919 do 20. 6. 1920 stiahnuť z obehu kolkované rakúsko-uhorské bankovky. Kvôli rozsiahlemu falšovaniu štátoviek však musela byť ich časť nahradená už v prvej polovici 20. rokov novými, lepšie chránenými.

Po vybavení kremnickej mincovne novým strojovým zariadením mohli byť v rokoch 1921 až 1922 dané do obehu aj československé mince v hodnotách 2, 5, 10, 20 a 50 halierov a 1 koruna. V roku 1925 doplnil sústavu mincí niklový 5-korunák nahradený v roku 1928 menším, strieborným. To umožnilo postupne

stiahnuť v 20. rokoch 20. storočia aj všetky rakúsko-uhorské mince. V roku 1928 sústavu mincí doplnil pamätný strieborný 10-korunák a v rokoch 1932 a 1934 aj obehové strieborné 10- a 20-korunáky (Obr. 3 – 28).. V roku 1938 mali byť drobné strieborné mince nahradené niklový, no bol vydaný iba menší 5-korunák. Naopak dokonca v zákone avizované zlaté 100-korunáky, hrivny, nikdy vydané neboli kvôli hospodárskej kríze a hrozbe vojny.


Mince I. ČSR sa vyznačovali vynikajúcim a nadčasovým výtvarným riešením. Vzhľad papierových peňazí bol naopak nesúrodý. Silne závisel na ceninových tlačiarňach vo Viedni a New Yorku a ich ateliéroch. Ich stvárnenia sa však zúčastnili vynikajúci domáci umelci. Mince navrhli Otakar Španiel, Otto Gutfreund a  Zdeněk Horejc, papierové peniaze Alfons Mucha, František Kysela (Obr. 3 – 29), Josef Mudruňka a Max Švabinský. V roku 1928 bola vybudovaná tlačiareň bankoviek, ktorá značne zvýšila úroveň papierových platidiel. 1000-korunáčka vzoru 1934 dokonca získala v roku 1937 cenu na výstave súdobej kultúry v Paríži (Obr. 3 – 30). Žiaľ, rovnako výtvarne kvalitná 5000-korunáčka v dôsledku zlej zahraničnopolitickej situácia ostala len v štádiu príprav.

 

Obdobie Slovenskej republiky 1939-1945


Po vyhlásení Slovenského štátu a vyjasnení jeho vzťahu k Nemecku vyvinuli Nemci veľký tlak na urýchlenú odluku slovenskej meny od meny v Protektoráte Čechy a Morava. Súhlasili však, že ju Slovensko vykoná vlastnými silami, za pomoci Národnej banky pre Čechy a Moravu. Predstavy o odluke sa rôznili. Podľa jednej sa mali na Slovensku označiť všetky papierové peniaze, podľa inej sa mali z obehu vylúčiť 1000- a 5000-korunáčky ako príliš vysoké nominále. Nakoniec Tlačiareň bankoviek NBČM označila pre Slovensko len 100-, 500- a 1000-korunáčky pretlačou s textom Slovenský štát (Obr. 3 – 31). Koncom jari 1939 ich v krátkom čase vymenili za československé bankovky v hodnote 100 – 5000 Kč. Ostatné československé peniaze ostali dočasne v obehu.

Slovenská mena legislatívne i koncepčne nadväzovala na československú. Mala mať rovnaké krytie zlatom, hoci Slovenská národná banka začínala svoju činnosť bez zlatého pokladu a len s malou zásobou valút. Napriek tomu mala banka spočiatku zámer vydávať drobné papierové platidlá, vyhlásené v ČSR koncom 30. rokov za štátovky, opäť ako bankovky. No už v 24. mája 1939 emisia 10- a 20-korunáčok prešla do pôsobnosti Ministerstvu financií.

Miera inflácie sa na Slovensku do septembra 1944 udržiavala zhruba na úrovni 13%, tak ako v ČSR v roku 1938. Prudko vzrástla od septembra 1944, lebo Slovensko muselo vyplácať Nemeckej armáde mesačne približne 1 miliardu korún. Po prechode frontu množstvo obeživa ďalej rástlo kvôli vydávaniu československých inváznych poukážok a financovaniu obnovy infraštruktúry. Za roky 1939-1945 stúpol obeh peňazí z 1,4 mld. Ks na takmer 16 mld. Ks. Ceny vzrástli takmer trojnásobne. Až do leta 1941 Slovensko udržalo voľný trh s potravinami. Prídelový systém, zavedený postupne v júli až septembri 1941, sa však týkal len menšej časti obyvateľstva.


Vydávanie slovenských platidiel sa v júni 1939 začalo 5-korunákom, ktorý svojím vzhľadom mal do určitej miery charakter pamätnej mince pripomínajúcej osobnosť Andreja Hlinku a vznik Slovenského štátu (Obr. 3 –32 a 3 – 33). V jeseni 1939 nasledovali 10- a 20-korunové štátovky. Ďalšie mince a bankovky (Obr. 3 – 34 a 3 -35) boli vydané v rokoch 1940-1941 podľa výtvarných návrhov získaných prevažne vo verejných súťažiach. V čase vojny išlo o ojedinelý jav. Autormi boli mincí boli Anton Hám, Andrej Peter, Štefan Grosch, Fraňo Štefunko a Ladislav Majerský. Bankovky navrhovali Aurel Kajlich, Štefan Bednár a Jozef Vlček s použitím podkladov od Jozefa Kubasa (100 Ks), Martina Benku (5 – 20 Ks) a Ľudovíta Fullu (rub 500 Ks). Od roku 1943 začala plniť úlohu tlačiarne bankoviek Neografia v Turčianskom Sv. Martine. Technicky vynikajúcim dielom bola 1000-korunáčka vzoru 1942 vytlačená v Prahe.

 

Československé invázne platidlá vzoru 1944

Na uľahčenie platobného styku oslobodzujúcich armád s obyvateľstvom dotoval Československý menový úrad od decembra 1944 ich jednotky osobitnými platidlami, ktoré sa v pomere 1:1 ku slovenskej i protektorátnej korune postupne stali zákonným obeživom na celom území ČSR. Na Podkarpatskej Rusi boli uzákonené s dvojtýždňovým oneskorením 14. 12. 1944, na Slovensku retroaktívne 23. 3. 1945 a na Morave a v Čechách 10. 5. 1945. V ČSR prestali platiť 31. 10. 1945, na Podkarpatskej Rusi, včlenenej medzi časom do ZSSR, 15. 11. 1945.
 

Na objednávku exilovej vlády ich navrhli a vytlačili v ZSSR. Objednávke však predchádzal zámer ZSSR vydať v ČSR invázne platidlá Veliteľstva Červenej armády. O existencii ich návrhov bol pravdepodobne informovaný čsl. veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlinger, ktorý na ne upozornil exilovú vládu zmätočne formulovanou depešou a vyvolal tým prvý diplomatický konflikt medzi ČSR a ZSSR (Obr. 3 – 36).

 

Obnova československej meny v roku 1945

Obnova meny mala dve fázy: (1) vylúčenie cudzích platidiel z obehu a (2) stiahnutie slovenských a protektorátnych papierových platidiel a zavedenie novej menovej jednotky – koruny československej.

V prvej fáze, od mája do júla 1945, sa v niekoľkých etapách uskutočnilo zavedenie slovenskej a protektorátnej meny na územiach odtrhnutých v roku 1938 od ČSR. Maďarské peniaze sa menili v pomere 1 pengő za 2 Ks. Nemenili sa však mince a bankovky v hodnote 1000 pengő. Ríšske marky v Petržalke a Devíne sa menili v pomere 1 RM za 2 Ks, ale len do sumy 250 RM na osobu. Na území Protektorátu bola platnosť mariek zrušená bez výmeny 10. 9. 1945. Majitelia ich však mohli zložiť bez predbežného právneho nároku na pošte. V Sudetách sa hotovosti menili v pomere 1 RM za 10 K, a to osobám slovanskej národnosti sumy do 100 RM, zatiaľ čo osobám nemeckej národnosti len do 30 RM. Vyššie sumy sa skladali na viazané účty, z ktorých bolo možné peniaze v menšom množstve uvoľňovať, predovšetkým zo sociálnych dôvodov. Po 31. 10. 1945 sa markové viazané účty a depozity na poštách previedli v pomere 10:1 na viazané účty v československých korunách, s ktorými bolo možné nakladať tak, ako keby boli vznikli zložením slovenských alebo protektorátnych korún, t.j. sčasti ich uvoľňovať.

V druhej fáze dekrét prezidenta Beneša od 1. 11. 1945 obnovil československú menu v pomere 1 Kčs = 1 Ks = 1 K. Išlo o politicky stanovený pomer, ktorý podhodnocoval slovenskú korunu. Jej podhodnotenie však vyrovnalo zvýšenie cenovej hladiny v Čechách a na Morave na slovenskú úroveň. Staré papierové peniaze (okrem 1-korunáčok vzoru 1944) sa skladali na viazané účty. Fyzické osoby si z nich hneď mohli uvoľniť 500 Kčs. Pre podniky, štátne inštitúcie a politické strany platili voľnejšie predpisy. Všetky úsporné vklady a účty sa zablokovali a prestali sa úročiť. Mince ostali v platnosti a platnosť slovenských a protektorátnych mincí sa rozšírila na celé územie, obnovila sa aj platnosť predvojnových mincí.

Reforma vychádzala z nerealistickej vízie, že viazané znehodnotené peniaze budú pokryté vojnovými reparáciami Nemecka a splatením jeho dlžôb. Za tohto predpokladu sa mali viazané vklady uvoľniť. K očakávanej úhrade však nikdy nedošlo. Okrem toho sa autori reformy pokúšali kryť novú menu majetkom odsunutých Nemcov. Išlo však o hrubé omyly.

Peňažný obeh po reforme klesol na 32 mld. Kčs, teda číselne na trojnásobok predvojnového obehu. Rýchlo však rástol. Spôsobilo ho benevolentné uvoľňovanie viazaných vkladov zo sociálnych dôvodov, ich používanie na úhradu majetkovej dane a ceny pridelených konfiškátov a benevolentné pravidlá uvoľňovania pre podniky a najmä pre politické strany. Znehodnotené peniaze sa tak vracali do obehu. Už v roku 1947 národná banka konštatovala, že ČSR stojí pred novou menovou reformou. Nedostatok tovaru viedol ku vzniku čierneho trhu s podstatne vyššími cenami ako na úradnom trhu. Ich rozdiel, ako aj ponuky odpredať viazaný vklad za nové peniaze za 1/5 jeho nominálnej hodnoty, naznačovali skutočnú hodnotu novej meny. Dôveru k nej znižovali aj chronické fámy o ďalšej menovej reforme a strach z nového vojnového konfliktu.

V roku 1947 sa čoraz jasnejšie ukazovalo, že pokrytie znehodnotených viazaných vkladov nemeckými reparáciami a úhradou pohľadávok je iluzórne a že Československo bude musieť riešiť svoj menový problém vlastnými silami. Časť politických strán preto navrhla anulovať väčšinu viazaných vkladov a uvoľniť ich malú časť. Bolo by to bývalo bolestné, ale jedine rozumné riešenie. Krátko po vojne by ho aj bolo ľahšie občanom vysvetliť. Zmarila ho však KSČ tvrdením, že by obyvatelia taký asociálny krok neprijali.

Na správu viazaných vkladov bol v roku 1947 zriadený Likvidačný fond menový. Jeho úloha hľadať pre ne krytie však bola z vnútorných zdrojov Československa nesplniteľná. Pritom ich stav klesol z počiatočných 293 mld. na 80 mld. v januári 1953.

Po februári 1948 sa uvoľňovanie vkladov sprísnilo, no na druhej strane zavládla nízka mzdová disciplína, ktorá pôsobila inflačne. Inflačný tlak vytvárali aj investične náročné stavby s dlhou návratnosťou. Za vykonané práce sa vyplácali mzdy, za ktoré nebolo čo kupovať. Hospodárstvo poškodili aj sankcie západných štátov za znárodnený majetok zahraničných firiem. Československu preto nedodali ani už zaplatené veľké investičné celky. Znárodňovanie drobných súkromných podnikov a kolektivizácia hospodárstva vyvolali rozvrat výroby a služieb a dočasný prechod ich riadenia do nekvalifikovaných rúk.

Na odčerpanie nerealizovateľnej kúpnej sily obyvateľstva bol v roku 1949 otvorený voľný trh, ktorý ponúkal tovar za vysoké ceny, blízke čiernemu trhu. Z rovnakého dôvodu boli živnostníci postupne vylučovaní zo zásobovania za nízke ceny na viazanom trhu. Týmito spôsobmi sa znížil hotovostný obeh z maxima 75 mld. Kčs v r. 1949 na cca 55 mld. Kčs na jar 1953.

Nadbytok peňazí sa mohol riešiť postupným zbližovaním nižších cien na voľnom a vyšších viazanom trhu a vytvorením rovnováhy medzi príjmami, cenami a zásobami tovaru. K tomu naozaj dochádzalo, najmä vďaka znižovaniu cien na voľnom trhu a ich miernemu rastu na viazanom trhu, no rozdiel medzi cenami na oboch trhoch bol stále značný. Problémom bola aj samotná existencia viazaného, administratívne a technicky náročného trhu. Navyše staršia generácia kritizovala, že viazaný trh prežíva oveľa dlhšie ako po 1. svetovej vojne. O jeho zrušení sa začalo uvažovať v roku 1951. Malo prebehnúť po etapách, so zvýšením cien a neskoršími kompenzáciami ich zvýšenia. Zásahy do meny sa v tejto fáze zamietli. Zvýšenie cien by však spôsobilo rast hospodárskych čísiel a vznik neracionálnej sústavy platidiel, bez drobných mincí a s bankovkami vysokých hodnôt. Preto sa určitá menová úprava, hoci len v podobe denominácie meny, ponúkala sama ako racionálne opatrenie, bez ohľadu na to, že v lete 1952 sovietski poradcovia odporučili spojiť zrušenie prídelového systému s menovou reformou.

Mince vydané po 2. svetovej vojne prevzali obraz predvojnových mincí. Novo stvárnený bol len dvojkorunák s ideálnym portrétom Jánošíka od Josefa Wagnera (Obr. 3 – 37). Rozsiahla bola emisia pamätných strieborných mincí. Papierové peniaze boli vytlačené počas vojny v Anglicku na základe obrazových podkladov z rôznych encyklopédií, stvárnených v štýle ateliérov jednotlivých tlačiarní (Obr. 3 – 38). Postupne boli dopĺňané drobnými papierovými platidlami od domácich autorov (Obr. 3 – 39). Medzi nimi vyniká 20-korunáčka z roku 1949 od Karla Svolinského. Pozornosť zasluhuje aj portrét baníka na 50-korunáčke z r. 1950 od Ľudovíta Ilečka (Obr. 3 – 40). Vydávanie nových papierových platidiel narazilo na politické zásahy do ich ideovej náplne. Definitívna sústava platidiel preto do roku 1953 nevznikla.

 

Obdobie medzi menovou reformou z roku 1953 a rozdelením federácie

Menová reforma z roku 1953 spôsobila hlbokú spoločenskú traumu, ktorá mala viacero príčin. Reforma bola príliš zložitým súborom opatrení, v ktorých sa zaskočení ľudia nedokázali zorientovať. Preto sa im straty z prepočtu peňazí javili väčšie, než v skutočnosti boli. Reforma síce zahŕňala aj cenové a mzdové úpravy, ktoré časť strát kompenzovali, no túto skutočnosť úplne zastrela hĺbka, s akou ľudia vnímali svoje straty. Navyše reforma nebola ľuďom jasne vysvetlená a presvedčivo odôvodnená. Racionálne prvky v jej odôvodnení prekryla záplava nevierohodných a nezmyselných politických fráz. Pritom hlavná príčina reformy – stroskotanie chybných predpokladov reformy z roku 1945 – bola zamlčaná. Osem rokov po vojne ľudia poctivo pracovali a podľa možnosti aj sporili. Po takej dobe ťažko chápali nevyhnutnosť finančných obetí, prestávali vidieť ich súvislosť s nemeckou okupáciou, resp. bolo by pre nich ťažké zmieriť sa s faktom, že ako obeta porazeného agresora musia strpieť dôsledky agresie. Svoj hnev preto obracali proti momentálnym držiteľom moci.

Okrem toho už počas reformy sa ukázalo, že jej autori zabudli na niektoré skupiny obyvateľov, ktoré reforma zvlášť tvrdo postihla. Ich situáciu bolo nevyhnutné riešiť dodatočnými opatreniami. Tie však nemohli odčiniť psychickú záťaž postihnutých.

Reforma spájala denomináciu meny v pomeru 5 : 1, ktorou sa vytvorila cenová hladina podobná predvojnovej, so znehodnotením väčšiny hotovostí v pomere 10 : 1, teda so stratou 90%. Spojením oboch pomerov vyšiel známy pomer 50 : 1, navodzujúci zdanlivú stratu 98%, teda takmer úplnú stratu hodnoty. Malá časť hotovostí (300 starých Kčs na osobu) bola osobám nevyužívajúcim námezdnú prácu prerátaná ako preklenovacia suma bez straty hodnoty v pomere 5 : 1. Vklady sa preratúvali odstupňovane tak, že prvých 5000 Kčs (išlo o jeden priemerný, resp. mediánový mesačný plat) nestratilo hodnotu. Ďalších 5000 Kčs stratilo 20% hodnoty. Najvyššie, no len vzácne zastúpené pásmo vkladov nad 50 000 Kčs stratilo 83,3% hodnoty. Straty z prepočtu jednotlivých vkladov sa dajú zistiť len z grafického modelu. Nové vklady založené po 15. 5. 1953 stratili 90% hodnoty bez ohľadu na výšku. Týchto vkladov však nebolo veľa.

Druhou stránkou reforme bolo zvýšenie platov, dôchodkov a prídavkov na deti. Nižším a priemerným príjmovým skupinám približne kompenzovali zvýšenie cien potravín v rozsahu jedného mesačného prídelu. Vyššie príjmové skupiny kompenzáciu nedostali. Značné platové kompenzácie podľa osobitných prepisov mali uniformovaní príslušníci bezpečnostných zborov. Tiež záviseli na výške platu, ale tak, že ich dostali aj najlepšie platené osoby s platom okolo 3000 nových Kčs.

Ceny tovaru predávaného pôvodne na prídel klesli na 67% cien platných na zrušenom voľnom trhu. Ceny detského ošatenia zostali na úrovni cien na viazanom trhu. Ceny služieb a tovaru, ktorý sa aj pred reformou predával iba voľne, sa nezmenili alebo klesli o 7%.

Ceny potravín vyhlásené v rámci reformy sa znížili po ustálení trhu v septembri 1954. Ďalšie zlacňovania, najmä spotrebného tovaru, nasledovali až do roku 1960. Sprevádzal ich aj pomalý rast miezd. Neskôr kúpyschopnosť obyvateľstva zvyšoval len rast miezd.

Menová reforma vytvorila pozoruhodne stabilný systém, ktorý bez výrazných inflačných tendencií fungoval až do liberalizácie cien a zavedenia vnútornej zameniteľnosti koruny na počiatku 90. rokov 20. storočia. Menšie inflačné výkyvy sa vyskytli koncom 60. rokov a v druhej polovici 80. rokov, keď sa opäť začala hromadiť nerealizovateľná kúpna sila, ktorá sa však sčasti prelievala do rôznych foriem drobnej korupcie.

Vážnu chybu reformy predstavovalo nadhodnotenie kurzu novej Kčs z cudzím menám. Preto bol v lete 1957 zavedený dvojzložkový kurz koruny, ktorý vlastne predstavoval jej skrytú devalvácia o 100%. Súčasne s tým bol na zmiernenie nedostatku devíz zriadený podnik zahraničného obchodu Tuzex, ktorý ponúkal tovar za poukážky získané výmenou za valuty.

 

Kovové a papierové peniaze vydané pri menovej reforme boli navrhnuté a vyrobené v ZSSR (Obr. 3 – 41). Ako model pre mince pravdepodobne poslúžili rakúske 10- 20-halierové mince z 1. svetovej vojny. Predlohou kompozície papierových peňazí boli sovietske platidlá z rokov 1921, 1938 a 1947 (Obr. 3 – 42). Išlo o provizórium. 10- až 100-korunové bankovky boli v rokoch 1958 – 1964 nahradené technicky oveľa dokonalejšími (Obr. 3 – 43). Sčasti však trpeli rovnakou výtvarnou a ideovou strnulosťou. Sústavu mincí doplnil v roku 1957 korunák (Obr. 3 – 44), v roku 1963 50-haliernik (Obr. 3 – 45) a v roku 1966 3- a 5-korunák (Obr. 3 – 46), ktoré vychádzali z domácej výtvarnej tradície. Na halierových minciach a na 3- a 5-korunových štátovkách sa v roku 1961 zmenil len štátny znak. Úplne nové halierové mince, s vhodnejšou hodnotovou skladbou, sa do obehu dostali až v rokoch 1972-1978 (Obr. 3 – 47).

Výtvarná strnulosť bankoviek z prelomu 50. a  60. rokov viedla v roku 1968 k rozhodnutiu vydať bankovky s novou výtvarnou a ideovou koncepciou. Podarilo sa však vydať len 20- a 500-korunáčku vzoru 1970, resp. 1973 (Obr. 3 – 48). Z politických dôvodov bolo vydanie ďalších pripravovaných nominále zastavené. Po zvažovaní veľmi protichodných a zväčša mimoriadne silne ideologizovaných námetových radov vzniklo v roku 1973 nové libreto postavené tiež hlavne na kultúrnej tradícii. Jeho realizácia, podľa návrhov Albína Brunovského, sa však opäť odložila. Začala sa až v roku 1985 1000-korunáčkou, ako novo zavedeným nominále. C roku 1988 bola vydaná 20-korunáčka, ktorá bola dokonca vyhlásená za najkrašiu bankovku sveta vydanú v tomto roku (Obr. 3 – 49). V roku 1990 sa mala ukončiť 500-korunáčkou. K dokončeniu emisie nedošlo kvôli zmene štátneho znaku a problémom, ktoré by spôsobila pri úprave pôvodných návrhov. Okrem toho by sa muselo úplne zmeniť líce 100-korunáčky so spoločensky neprijateľným portrétom K. Gottwalda (Obr. 3 – 50). Celá emisia bola navyše technicky zastaraná.

 

Zmenené spoločenské a hospodárske pomery vyžadovali novú sústavu platidiel. Musela vyhovieť estetickým kritériám, byť lepšie chránená proti falšovaniu a mať hodnotovú sústavu prispôsobenú znehodnoteniu meny po liberalizácii cien a opakovaných devalváciách meny.

Ako provizórium sa roku 1990 zmenil na líci drobných mincí štátny znak a názov štátu. Z ich rubu boli odstránené symboly socialistického štátu (Obr. 3 – 51). Sústavu drobných mincí doplnil v roku 1990 10-korunák, razený každý rok s portrétom inej osobnosti na líci (Obr. 3 – 52). Na miesto 100-korunáčky s portrétom K. Gottwalda bola obnovená tlač 100-korunáčky vzoru 1961.

V roku 1991 bolo prijaté libreto novej emisie bankoviek. Prvý raz vyvážene zobrazovali symboly Čiech, Moravy a Slovenska. Ako prvé mali koncom roku 1992 vyjsť 1000- a 200-korunáčka podľa návrhu Oldřicha Kulhánka. V lete 1992 bola pripravená aj sériová razba prvej mince nového radu – 50-haliernika.

Prípravu nových platidiel prerušila po parlamentných voľbách  lete 1992 dohoda víťazných strán o rozdelení federácie a o zavedení vlastných mien v nástupníckych štátoch. V súvislosti s tým vznikli v druhej polovici roka 1992 v kremnickej mincovni početné kresbové návrhy slovenských mincí. Prijaté boli napokon návrhy R. Zobeka zobrazujúce historické motívy a symboly. Ako základ na prípravu slovenských bankoviek boli poskytnuté súťažné návrhy Jozefa Bubáka na československé bankovky z leta 1992. S malými zmenami bol použitý návrh na 500-korunáčku (Ľ. Štúr, Bratislava), dva námety boli presunuté na iné nominále (Cyril a Metód na 50-korunáčku, M. R. Štefánik na 5000-korunáčku). Ostatné historické námety vybrala pracovná skupina na Ministerstve financií SR a J. Bubák ich do konca roka 1992 stvárnil v rovnakom štýle ako svoje staršie návrhy.

 

Slovenská mena 1993 – 2009
 

Podľa pôvodných predpokladov mala menová únia fungovať do leta 1993. Umelo vyvolaný pokles devízových rezerv Českej národnej banky, ako aj presuny korunových hotovostí zo Slovenska, viedli už v januári k rozpadu únie a menovej rozluke uskutočnenej v dohodnutom termíne 4. – 6. 2. 1993 okolkovaním bankoviek (na Slovensku 20- až 1000-korunáčok, v Čechách a na Morave len 100- až 1000-korunáčok) (Obr. 3 – 53). Mince a 10-korunáčky platili v oboch štátoch až do ich stiahnutia. Pri odluke oba štáty vydali aj svoje prvé platidlá – Slovensko 10-korunák, Čechy a Morava 200-korunáčku.

 

Sústavu platidiel sa na Slovensku podarilo dobudovať do konca roku 1993 (Obr. 3 – 54 a 3 – 55). V roku 1995 ju doplnila 200- a 5000-korunáčka. Kvôli vizuálnej zameniteľnosti 50-haliernika a 2-korunáka, bol v roku 1995 vydaný nový 50-haliernik, menších rozmerov, z ocele plátovanej meďou (Obr. 3 – 56). Národná banka Slovenska vydala aj početné strieborné a zlaté pamätné mince, s vysokou výtvarnou úrovňou. Netvorili však bežnú súčasťou obeživa (Obr. 3 – 57).


Dohody o rozdelení federácie obsahovali mechanizmy, ktoré mali zabrániť škodám z rozdelenia hospodárstva. Avšak štruktúra hospodárstva, priebeh jeho transformácie, väčšia vzdialenosť Slovenska od nových obchodných partnerov a naopak jeho uzavretie medzi susedmi, ktorých transformácia postihla oveľa ťažšie, viedli k poklesu devízových rezerv a k pasívnej platobnej bilancii. V dôsledku toho bola slovenská koruna 9. 7. 1993 devalvovaná o 10%. Pred ďalšou devalváciou ju chránili dovozné prirážky. Napriek tomu opakovane došlo v roku 1993 ku schodku s Českou republikou a k vypovedaniu klíringovej dohody českou stranou. Tento problém však na oboch stranách vyriešilo vyhlásenie oboch korún za plne zameniteľné meny, ktoré predstavovalo záväzok oboch bánk kedykoľvek odkúpiť vlastnú menu za iné voľne zameniteľné meny.

 

Prechod na euro

Napriek počiatočným ťažkostiam sa Slovensku podarilo ozdraviť bankový systém a hospodárstvo do tej miery, že 16. 7. 2003 to umožnilo rozhodnúť o prijatí spoločnej európskej meny. 28. 11. 2005 slovenská mena vstúpila do systému výmenných kurzov ERM II a po prechodnom období, v ktorom výrazne vzrástol kurz slovenskej koruny voči euru (z 45 Sk na konečných 30,126 Sk za euro), začalo 1. 1. 2009 na Slovensku platiť euro. Od leta 2008 sa ceny povinne vyznačovali v oboch menách. To niektorí obchodníci zneužili k zdraženiu tovaru – aktuálnu cenu prerátali na eurá, „zaokrúhlili“ nahor a spätne prerátali na koruny. V záujme plynulého prechodu na euro si občania mohli vopred zakúpiť balíček drobných slovenských eurových mincí v hodnote 500 Sk. Slovenské peniaze prestali platiť po 16 dňoch duálneho obehu, počas ktorého obchody museli koruny prijímať, ale výdavok vracali už v eurách. Dodatočná výmena drobných slovenských mincí za eura sa skončila 2. januára 2014. Pamätné mince a bankovky je možné zatiaľ meniť bez časového obmedzenia.

Národné strany slovenských eurových mincí vznikli na základe anonymnej tematickej súťaže. O konečnom výbere tém rozhodlo hlasovanie občanov. Národnú stranu 2-eurovej mince od Ivana Řeháka vyhodnotili ako najkrajšia obehová minca roku 2009. Súčasťou emisie sú aj pamätné 2-eurové mince platné v celej menovej únii. Strieborné (10 a 20 eur) a zlaté (100 eur) mince sa vydávajú ako tzv. zberateľské mince, formálne považované za zákonné platidlo, ale iba na Slovensku.

Prechod na euro zjednodušil platobný styk so zahraničím a zmiernil riziko kurzových strát. Naopak prináša riziko spoluzodpovednosti za menovú nedisciplinovanosť iných členov únie a nezodpovednú úverovú politiku cudzích bánk. Euro tak vykazuje typické klady a zápory všetkých dávnejších menových únií. Obehové eurové mince majú horšiu rozlíšiteľnosť ako mali slovenské. Aj výtvarná a ideová úroveň bankoviek je výrazne nižšia. Zlú farebnú rozlíšiteľnosť 50- a 200-euroviek vzoru 2002 zmierňoval iba fakt, že 200-eurovky sa v bežnom obehu takmer neobjavovali. Účinným riešením bola až farebná úprava 50-eurovky vzoru 2017 a v máji 2019 vydanie upravených 200-euroviek séria Europa.

zdroj: Slovenská numizmatická spoločnosť pri SAV

 

Vyhradzujeme si právo tlačových chýb a zmeny cien, opraviť všetky chyby, nepresnosti v texte a opomenutia kdekoľvek na týchto stránkach, a tiež právo akejkoľvek osobe zamietnuť neoprávnenú požiadavku na chybne uvedený text. Na stránkach sa môžu vyskytnúť technické nepresnosti a typografické chyby alebo opomenutia v súvislosti s informáciami zobrazenými na týchto stránkach, nevyplýva nám žiadna povinnosť ani zodpovednosť v prípade, že sa spoliehajú na nepresné informácie poskytované na týchto stránkach.